Mučeník Božej Matky Izidor Bakanja - Kongo/Afrika

Izidor Bakanja sa narodil okolo roku 1885 v Belgickom Kongu a v osemnástich rokoch sa stal kresťanom. Lásku k Ježišovi prejavoval v modlitbe a v živom svedectve. S pokornou poslušnosťou a s čistým srdcom pestoval veľkú lásku k Božej Matke prostredníctvom úcty k ružencu a ku Karmelskému škapuliaru, ktorý na záver výučby dostal od misionárov trapistov, aby ho nosil na znamenie svojej novej dôstojnosti ako kresťana. Izidor na rozkaz jedného bezbožného zamestnávateľa zbičovali bičom s klincami až do krvi, pretože odmietol zložiť si s krku škapuliar. Jeho boj so smrťou trval šesť mesiacov. Po tom, ako dozorcovi odpustil a sľúbil, že sa bude za neho modliť, zomrel 15. augusta 1909 s ružencom v ruke a škapuliarom na krku. Misionári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (MSC) vystriedali trapistov v roku 1926. V cirkvi má blahoslavený Izidor Bakanja spomienkový deň 12. augusta.
 

História

Henry Morton Stanley cestoval Afrikou deväťstodeväťdesiatdeväť dní a svoje putovanie ukončil v prístave Banana na Atlantickom oceáne dvanásteho augusta 1877. Stanlyho expedícia mala veľké politické následky; viedla k vzniku štátu Kongo, neskoršej belgickej kolónie, a tiež k rozdeleniu Afriky medzi európske mocnosti.
V roku 1878 sa Stanley zúčastnil na zakladajúcom zhromaždení Výskumného výboru pre horné Kongo. Na odstránenie nahromadených diplomatických incidentov, týkajúcich sa držby údolia Kongo, bola zvolaná medzinárodná konferencia, ktorá zasadala v Berlíne od novembra 1884 až do februára 1885. Stanley sa na nej zúčastnil ako poradca. Jednania trvali dlhé mesiace a štáty, ktoré sa zúčastnili konferencie, garantovali v Kongu slobodu konania, lodnej dopravy a podnikania, zaistenie rovnoprávnosti cudzích štátnych príslušníkov s belgickými obchodnými agentmi, náboženskú slobodu a podporovanie domorodcov po morálnej a civilizačnej stránke. Takto 23. februára 1885 vznikol „nezávislý štát Kongo“ v kráľovstve belgického kráľa Leopolda II. On bol vládcom štátu Kongo a riadil ho cez funkcionárov ako osobný podnik. V Bome sídlil generálny guvernér ako reprezentant Konga a pomáhali mu vrchní komisári, štátni inšpektori, generálny sekretár a viacerí riaditelia.
Hovoríme, že papier znesie všetko. Skutočnosť vôbec nezodpovedala dohode. Obchodovanie s otrokmi vtedy ešte v Kongu prekvitalo – otvorene a dôsledne na východe, kde sa ním zaoberali arabskí obchodníci, i na západe, kde sa mu v skrytosti venovali bieli obchodníci a ich kúpení domáci pomáhači.
Roky 1885 až 1890 boli najčernejšími rokmi mladého štátu. Kráľ Leopold všetok súkromný majetok vložil do podnikania a svoje zdroje vyčerpal. Tak sám podlomil „nezávislý štát Kongo“, o ktorom sa rozhodlo na Berlínskej konferencii. Chcel ihneď získať všetky neobývané oblasti. Domorodci mali právo iba na taký pozemok a pôdu, kde mali vybudované dvory a skutočne užívali potrebnú plochu. Všetka ostatná pôda bola 21.septembra1891 vyhlásená za „pôdu bez pána“ a tým za štátny majetok. Údajne proti tomu protestovali súkromné obchodné spoločnosti, ale aj misie a niektorí štátni úradníci. V októbri 1892 sa potom urobil kompromis, podľa ktorého prostredníctvom štátu mali naďalej právo na ťažbu aj koncesionárske spoločnosti.
V tých časoch boli dva najdôležitejšie poklady Konga kaučuk a slonovina. Už v júli 1889 zakázali voľný lov na slony na celom štátnom území; doplňujúco bola v decembri toho istého roku všetka slonovina vyhlásená za štátny majetok.
Osemnásteho októbra 1908 potom anektovalo Belgicko na návrh svojho kráľa „Nezávislý štát Kongo“.
Jednou zo súkromných koncesionárskych obchodných spoločností bola S.A.B. („Société Anonyme Belge“ = Belgická akciová spoločnosť). V regióne Busira nadobudla licenciu na „neobývané oblasti“, teda na celú oblasť ohraničenú riekami Lomela a Sarongo. Okrem toho jej patrili faktórie (veľké zámorské obchodné osady) v pásme slobodného obchodu neďaleko hlavného miesta ekvádorskej provincie Mbandaka (Coquilhatville). Tak ako ostatné spoločnosti ťažila aj S.A.B. kaučuk a slonovinu a exportovala ich. Jej agenti sa určite pritom často previnili neopísateľnými ukrutnosťami, aby si prisvojili produkty a aby stúpala produkcia s čo najväčším profitom. Kritické postrehy katolíckych misionárov boli pri takomto konaní naozaj neželané, tak ako aj vzťahy domorodcov s misionármi. Osobné neuveriteľne ostré proticirkevné postoje niektorých agentov S.A.B. ešte posilňovali nepriateľstvo spoločnosti voči kresťanským Afričanom a voči misionárom.
Kráľ Leopold sa snažil získavať pre katolícke misie v Kongu predovšetkým belgických misionárov. V roku 1888 prevzala Kongregácia pátrov von Scheut (CICM) apoštolský vikariát „Nezávislého štátu Kongo“. Potom v roku 1893 sa v Kongu usadili trapisti – na výslovné želanie pápeža Leva XIII. V apríli 1894 priplával do Afriky nový opát, jeden páter a traja bratia. Prvé zvolené miesto nezodpovedalo ich očakávaniam, Preto sa usadili v malej dedinke Bamanya poblíž Mbandaka. Obyvatelia sa k nim správali priateľsky. Štát zveril pátrom na vzdelávanie množstvo bielych chlapcov. V roku 1898 prišli aj prvé Sestry Drahocennej krvi, ktoré štát poveril vzdelávaním bielych dievčat. Misie sa rozrastali; v 1899 a 1902 boli vybudované nové stanice, medzi nimi i Boloko wa Nsimba v Coquilhatville (Mbandaka), kde bol 6. mája 1906 pokrstený Izidor Bakanja.
Od roku 1902 začali pátri (ktorí pôvodne plánovali iba zriadenie opátstva) na splavných riekach vykonávať misie zamerané na záchranu duší. V dedinách, kde si želali kresťanské vyučovanie, ustanovili afrických katechétov, ako napríklad aj Antona Loleka v Busire blízko centrály S.A.B. na začiatku roka 1909.
V roku 1924 potom trapisti odovzdali ekvádorskú misiu a misionársku úlohu Kongregácii Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho.

Bakanja sa stane kresťanom

Nevieme presne, kedy sa Bakanja narodil; môže to byť medzi rokmi 1880 až 1890. Narodil sa v kmeni Mongo, ktorý patril k Afričanom v Bokendele v okrese Boangi (dnes Mbandaka). Asi okolo roku 1900 sa Bakanja aj s inými chlapcami z dediny vybral hľadať prácu. Plavil sa dolu Lomelou a riekou Ruki až do mesta Coquilhatville (Mbandaka). Tam pár rokov pracoval v štátnej službe ako murársky pomocník. V tom čase spoznal misionárov a prihlásil sa u trapistov ako kandidát na krst.
Šiesteho mája 1906 prijal Bakanja pri krste meno Izidor a krstným otcom mu bol jeden z prvých katechétov Bonifacius Bakutu. Na zdôraznenie krstného rituálu (podľa Gal 3, 27) – „obliecť si KRISTA“, dali misionári novokrstencom škapuliar Bratstva z hory Karmel, symbol oblečenia Božej Matky. Izidor prijal škapuliar s radosťou. (V archíve fary sv. Petra Clavera v Bakusu-Mbandake sa ešte nachádza kniha so záznamom škapuliarskeho bratstva, kde je aj meno Bakanja). Odvtedy stále s veľkou úctou nosil škapuliar, aby aj navonok svedčil o svojej kresťanskej viere. Ôsmeho augusta pristúpil k prvému svätému prijímaniu a 25. novembra toho istého roku prijal sviatosť birmovania.
V roku 1908 prijal pán Reynders, ktorý bol dozorcom na plantáži S.A.B., Izidora Bakanju ako osobného sluhu.
V tom čase mala S.A.B. takýto systém: Kto sa uchádzal o prácu v spoločnosti, bez zvláštneho výberu v Bruseli ho zamestnali za minimálnu mzdu. Sľúbili mu ale príplatky a podiel na zisku. Keď zamestnaní v Afrike potom čoskoro zbadali, že ich oklamali, hľadali si vedľajšie príjmy.
Opustiť S.A.B. bolo možné iba za veľmi sťažených podmienok. Peniaze na návrat do Európy neboli k dispozícii. Zamestnanec, ktorý videl priveľa obchodných praktík, sa mohol stať nebezpečným svedkom a musel očakávať, že spoločnosť ho z niečoho obviní a poškodí mu povesť. Takto mali bieli spolupracovníci S.A.B. navzájom pred sebou strach. U jedného z týchto zamestnancov S.A.B. bol Izidor domácim sluhom.
 

Varovanie

Už keď Bakanja vstúpil do služby k Reyndersovi, jeho priateľ Anton Boyoto ho od toho odhováral a hovoril mu: „Bieli z S.A.B. nestrpia kresťanov!“ No Bakanja odpovedal: „Môj beloch nie je zlý; nevidím žiaden dôvod, aby som odišiel.“
Keď potom preložili Reyndersa do vnútrozemia, do Ikili, a Izidor mal ísť s ním, priateľ ho varoval ešte raz: „Bakanja, pracoval si v kraji Conquilhatville a už si videl a počul priveľa. Bieli vo vnútrozemí chcú iba nevzdelaných robotníkov, mlčiacich otrokov. Navyše si kresťan a niektorí z nich kresťanov nenávidia. Ako chceš žiť medzi takými ľuďmi?“ Bakanja sa na Boyota dlho díval a potom odpovedal: „Ježiš hovorí: Nebojte sa tých, ktorí chcú usmrtiť vaše telo, ale vašej duši to nemôžu urobiť!“
Na plantáži v Ikili bol teraz pánom Van Cauter, nazývaný Longange, šéf. Reynders bol jeho asistentom. Van Cauter bol „mor na katolíkov“. Sám Reynders jedného dňa vystríhal Bakanju, keď ho prekvapil ako kľačí pri posteli a modlí sa: „Bakanja, ak sa chceš modliť, modli sa vo svojom srdci, ale tak, aby to nikto nevidel.“ Izidor mlčal. Nechcel vieru skrývať, ale otvorene ukázať, že chce byť katechétom a ako apoštol získavať pre KRISTA aj svojich spolupracovníkov.

Prvé utrpenie pre Krista

Koncom februára 1909 mal Bakanja s Van Cauterom prvý konflikt. Náčelník dediny Ikili prišiel ku Van Cauterovi, aby mu nahlásil, že ľudia z dediny susedného kmeňa zabili jednu z jeho žien. Pretože riaditeľ S.A.B. tohto náčelníka potreboval, chcel si ho zaviazať a pomstiť vraždu. Zhromaždil teda svojich robotníkov; prišli všetci bojaschopní muži z dediny a tiež Reynders priviedol svojich dvoch domácich sluhov.
Zo susednej dediny už muži ušli. Ženy, ktoré sa ešte zdržiavali v dedine, zatvorili. Stmievalo sa a prichádzala noc. Obaja domáci sluhovia mali bielych obsluhovať pri stole. Pritom Van Cauter uvidel škapuliar na Bakanjovom krku a panovačne povedal: „Bakanja, daj preč tú vec z krku, protiví sa mi to!“
Mladý kresťan pokojne odpovedal: „Pane, ty žiadaš, aby som odložil odev Panny Márie. To neurobím. Ako kresťan mám právo nosiť škapuliar.“
Na druhý deň ráno sa vrátil naspäť spolu so zajatými ženami. Ženy zatvorili v Ikili v jednej miestnosti, ktorá slúžila na údenie kaučuku, ale používala sa aj ako väzenie.
Neskôr ráno pri raňajkách Van Cauter opäť zbadal Izidorov škapuliar a nazlostil sa. Plný zúrivosti naňho zreval: „Nepovedal som ti, že tá vec z tvojho krku má zmiznúť?! Čoskoro uvidíš všetky hviezdy! Neznesiem tu žiadnych kresťanov.“
Zavolal si dvoch robotníkov a rozkázal im: „Zoberte tohto kresťanského psa a zatvorte ho. Dostane dvadsaťpäť úderov bičom.“
Izidor vydržal strašnú tortúru s takmer nadľudskou odovzdanosťou. Skrčený na podlahe, pozeral sa na obrázok Nepoškvrnenej Panny na svojom škapuliari. Van Cauter videl, že má pred sebou neoblomného muža, a mrmlal: „Nechcem mať do činenia s kresťanským psom. Ak ho nechám nažive, ešte ho budú nasledovať všetci robotníci a začnú sa modliť. Niečo také sa nikdy nesmie stať.“
Podstatným dôvodom pre nenávisť bol očividne strach z kresťanstva a to, že civilizovaní, kresťanskí Afričani už nebudú tak poníženie poslúchať. Tvrdý, ľuďmi pohŕdajúci Van Cauter mal zrejme ešte iný dôvod. Uväznené ženy zo susednej dediny nechal – po dohovore s jedným vládnym úradníkom – naďalej v putách. Chcel ich predať kupliarovi. Až po zosadení Van Cautera dal jeho nástupca slobodu ženám, ktoré boli ešte vždy v žalári.

Bakanjove martýrium

Niekoľko dní po prvom bičovaní – Izidor sa z neho trocha zotavil – bol už zmienený štátny úradník hosťom na farme. Po obede a práci v kuchyni išiel Izidor smerom k pomarančovému háju, aby si vykonal telesnú potrebu a potom sa chcel pomodliť ruženec. Van Cauter spozoroval modliaceho sa a poslal sluhu, strážcu Iseboya, aby Bakanju zavolal naspäť.
Strážca na neho už zďaleka kričal: „Bakanja, Longange ťa volá!“
Izidor tušil, že to neveští nič dobré. No úctivo sa postavil pred Van Cautera a povedal. „Pane, volal si ma. Som tu.“
Rozzúrený Van Cauter začal: „Kde si bol?“
„Bol som sa prejsť v buši“ vysvetľoval Izidor.
„To nie je pravda. Klameš.“
„Ja neklamem.“
„To sú lži. Odišiel si, aby si robil triky pátrov.“
(Druhý domáci sluha, Jozef Iyongo, ktorý si vypočul rozhovor, o štyri roky neskôr o tom povedal jednému pátrovi. Pritom vysvetľoval, že „trik“ je „modlitba“, lebo Izidor sa často prechádzal po ceste, aby bol sám a modlil sa, keďže mu Longange zakázal, aby sa modlil v dome.)
Van Cauter obvinil Izidora, že ostatných robotníkov učí modlitby a lži. Ak to tak pôjde ďalej, už nik nebude chcieť pracovať.
Na mierne slová Izidora beloch odpovedal zúrivo: „Drž hubu, ty pes pátrov. Ľahni si sem na zbičovanie!“
„Pane, svoju prácu robím, ako viem najlepšie. Prečo trest?“
„Dám ťa zbičovať, aby si konečne prestal mojim robotníkom mútiť hlavu hlúposťami, ktoré si sa naučil u pátrov. Neznesiem tu žiadnych kresťanov, rozumieš?!“
Bakanja namietal: „Čo je zlé na tom, keď sa modlím?“
No Van Cauter mu strhol škapuliar z krku a hodil ho svojmu psovi, ktorý po ňom chňapol a roztrhal ho. Beloch rozkázal strážcovi Iseboyovi, aby Izidora zbil bičom zo slonej kože. Dal si zhotoviť nový, kde na konci dvoch tenkých remeňov boli zastoknuté krátke klince. Iseboya sa zdráhal vykonať rozkaz, vyhovárajúc sa, že ho bolí rameno.
Beloch zasyčal: „Ty zbabelec! Ihneď zavolaj predáka Bongeleho!“
Keď prišiel Bongele, rozkázal mu: „Začni, Bongele, zbi Bakanju týmto bičom, aby mu prešla chuť na modlitbu!“
Predák si prekvapene obzerá bič a hovorí: „Čo, týmto bičom? Sú na ňom klince. Prečo?“
„To je moja vec. Neznesiem tu žiadnych kresťanov. Udieraj, rozkazujem ti to.“
Keďže sa Izidor Bakanja zdráhal dobrovoľne si ľahnúť na zem, sám beloch ho uchopil za šiju a zhodil ho dolu. Iseboy a druhý domáci sluha, Iyongo, mu museli zviazať nohy. Predák Bongele ešte nerozhodne postával: „Nie, týmto bičom ho nemôžem biť.“
Van Cauter chladno odvetil: „Dobre, ak nemôžeš, dostaneš týmto bičom dvadsaťpäť úderov aj ty.“
Vtedy Bongele dostal strach a udrel, ale bez sily, a remene, na ktorých boli klince, skryl v ruke. Beloch to spozoroval a zúril: „Silnejšie – alebo prídeš na rad aj ty!“ Vzal zbraň a hrozil predákovi.
Keď sa Izidor na zemi pod tvrdými údermi od bolesti vzpieral, Van Cauter mu nohou pritláčal chrbát, aby mu zabránil hýbať sa. Tiež ho kopal nohami obutými v čižmách. Bongele musel udierať znova a znova; Bakanja úpenlivo prosil o zľutovanie, no brutálny beloch bol vo svojej nenávisti nemilosrdný. „Musel som ho bičovať veľmi dlho. Napočítal som asi tak dvesto alebo dvestopäťdesiat úderov,“ hovoril predák pri výsluchu v roku 1913.
Bongele viac nevládal a aj Bakanjov plač prestal – stratil vedomie. Ani po skončení týrania sa nevládal postaviť. Takto stýraného na rozkaz Van Cautera odniesli ho do žalára, do udiarne kaučuku. Sám Van Cauter vlastnoručne zviazal Izidorove nohy železnou reťazou, na ktorú zavesil závažie a visiacu zámku.
Pri tomto krutom mučení boli prítomní viacerí, vrátane dvoch belochov, ktorí pozorovali predstavenie z verandy. Niekoľko dní nechal Van Cauter Izidora ležať v žalári bez jedla a lekárskej pomoci. Keby sa čierni sluhovia o neho tajne nepostarali, bol by zomrel už vtedy.

Inšpekcia

Medzitým došla správa, že inšpektor plantáží Dörpinghaus z S.A.B. príde loďou na krátku inšpekčnú cestu do časti Yele, aby navštívil Ikili. Van Cauter chcel teda predtým nechať Bakanju rýchlo odpratať z cesty. Preto poslal Reyndersa, ktorého sluhom vlastne Bakanja bol, na druhú plantáž a rozkázal utýranému černochovi, aby svojho pána nasledoval peši. Doráňaný muž sa nevládal udržať na nohách. Vliekol sa z plantáže, podopierajúc sa o dve palice, ale prvú príležitosť využil na útek a skryl sa v pralese, blízko cesty, ktorá viedla k nákladnému lodnému prístavu.
Keď priplávala loď, zavolal Bakanja z úkrytu na jedného zo svojich kamarátov, ktorý tadiaľ prechádzal po ceste sám. „Lokwa o! Lokwa e!“ Lokwa sa zarazil, spoznal hlas. Zo súcitu s Bakanjom, ktorému hnisali rany plné múch, priniesol mu v noci deku a jedlo. Takto ešte Bakanja vydržal dva dni, kým inšpektor Dörpinghaus po skončení inšpekcie nebol na ceste k lodi.
Vtedy sa Bakanja vydal oproti Dörpinghausovi, ktorý sám rozpráva o tomto stretnutí: „Šiesteho februára som robil inšpekciu vo filiálke Yele. Cestou naspäť k člnu som z lesa začul hlas volajúci o pomoc. Zároveň som zbadal muža, ktorý vystúpil z buša a ktorého chrbát bol posiaty hlbokými, hnisajúcimi a zapáchajúcimi ranami. Bol špinavý a trýznili ho muchy. Podopieral sa dvomi palicami a blížil sa ku mne; viac sa plazil, ako kráčal. (A vtedy som uvidel nový „hrdinský čin“ jedného zamestnanca S.A.B.!) Spýtal som sa nešťastníka: „Čo si urobil, že si si vyslúžil takýto trest?“ Odpovedal, že je katechétom katolíckej misie trapistov z Bamanya a pokúšal sa iných robotníkov získať pre Krista. Preto ho dal Longange zbiť bičom, na ktorom boli ostré klince.“
Dörpinghaus ihneď prikázal, aby prišiel Van Cauter. Ten cynicky potvrdil bičovanie, ale klamal, že mu Bakanja ukradol dve fľaše vína, a preto ho musel potrestať. Potom ešte ťažko zranenému zasadil do tváre úder päsťou, pri ktorom sa zranil o jeho zuby. Druhému úderu zabránil Dörpinghaus a povedal: „Vyskúšal som, kto tu klamal.“
Izidora Bakanju vzali do člna hore prúdom na poštový úrad, kde na Dörpinghausa čakal inšpektor Grillet z S.A.B., ktorý bol kompetentný konať. Na lodi konečne Izidora trocha ošetrili, ako aj na mieste, kde našiel ubytovanie u náčelníka, Tam dostal aj jedlo od spoločnosti S.A.B.

Vyšetrovanie a jeho následky

Obchodný inšpektor Grillet, ktorého informoval Dörpinghaus, sa vydal do Ikili a dal podnet na vyšetrovanie udalosti. Van Cautera vzal so sebou na súd.
Ako vyplývalo zo zápisu Dörpinghausa, brutálne konanie Van Cautera vôbec nebolo nezvyčajné. Napísal toto: „Na jar roku 1909 som sa rozhodol vrátiť sa do Európy. Toto rozhodnutie sa upevnilo v marci, keď ma menovali za hlavného splnomocnenca spoločnosti, lebo na tomto mieste som mal podľa práva prevziať zodpovednosť za krutosti, ktoré robili zamestnanci S.A.B. Nakoniec, keď mi prišiel list, ktorý sa vzťahoval na obžalobu, ktorú som podal proti jednému zamestnancovi, som sa definitívne rozhodol. Dôrazne mi v ňom prikázali, že sa o takéto záležitosti nemám starať.“ Potom Dörpinghaus opisuje svoje práve citované stretnutie s Bakanjom: „Van Cauter bol hrdý na svoj zločin. Ale týmto bezuzdným, trestom iba napodobňoval príklad riaditeľstva v Busire. Tam už mesiace prebiehal boj proti katolíckym misiám. Náboženské slávnosti rušili hlasným a neznesiteľným hlukom, potupným pokrikovaním a výstrelmi. Ľudí v misii obťažovali mnohorakými spôsobmi... Keďže takéto správanie v Busire dovolili, netreba sa čudovať nad surovosťami, ktorých sa dopúšťali podriadení zamestnanci.
Obeť som zobral so sebou. Pri pojednávaní pred tromi mesiacmi ešte nemal rany zahojené. Prípad som hlásil na riaditeľstve a pritom prijali aj moje presvedčenie, že zamestnanec v Yele (teda Van Cauter) nebol plne zodpovedný za svoje neprimerané metódy trestu. Nepomiatol sa síce, ale zrejme zdravotne nebol celkom v poriadku, lebo pri epileptických záchvatoch často v bezvedomí padal na zem. Napadla mi odpoveď inšpektora V. :Túto chorobu mohol mať už dlho, a preto nikdy nemal pôsobiť v takomto podniku.
To, čo tu Dörpinghaus uviedol pre konžské hlavné sídlo S.A.B., potvrdili aj iné pramene z ďalších filiálok. Čiernym robotníkom sa vyhrážali, že ak sa nevzdajú modlitby, predĺži sa im pracovný čas a znížia im mzdu. „Nechceli sme, aby naši robotníci nosili medailóny alebo ružence.“ – Na inom mieste kresťanských robotníkov nahnali do priestoru, kde zamestnanec S.A.B. huckal na nich psa a vyhrážal sa revolverom. Neskôr sa ich spytoval, či chodia „k pátrom“ a všetkých, čo prisvedčili (asi dvadsiatich), zatvoril na dva mesiace.
Van Cautera, ktorého vystriedal inšpektor Grillet, predsa len postavili pred súd. V rozsudku na pojednávaní 22. augusta 1912 v Coquilhatville sa citovali očití svedkovia: Reynders, policajný dôstojník, ktorý asi dva mesiace po zločine preskúmal Bakanjove rany, ako aj predák Bongele. Títo traja potvrdili opisované udalosti. Van Cautera odsúdili na dva a pol roka väzenia a 500 belgických frankov pokuty. Jezuitský páter Vermeersch neskôr podal správu, že pri jednej návšteve vo väzení ho upozornili aj na väzňa Van Cautera.

Mesiace plné utrpenia

Štyri mesiace po strašnom bičovaní Izidor Bakanja odplával z miesta svojho prvého útočiska, kam ho vzal Dörpinghaus – do Busiry. Tam ho prijal jeho príbuzný Boya, ktorý býval priamo oproti domu katechéta Lokelu. U neho potom strávil svoje posledné dni.
Dvadsiateho štvrtého alebo dvadsiateho piateho júla 1909 prijal Izidor sviatosť pomazania chorých od pátrov Gregora Kapteina a Georga Dubrulla, ktorí sa tam náhodou ocitli na jednej zo svojich ciest bušom.
Páter Gregor svedčil: „Chcel som povzbudiť Bakanju, a tak som mu hovoril: Boh a Panna Mária sú s tebou. On mi odpovedal: Fafa,(otec)! Netrápim sa, že musím zomrieť! Ak Boh chce, budem žiť. Ak Boh chce, aby som zomrel, zomriem!
Spýtal som sa ho: Izidor, nenávidíš Longageho? Môžeš mu odpustiť? Mučeník misionárovi odvetil: Nehnevám sa na Longageho. Dal ma zbičovať. To je jeho záležitosť, nie moja...V nebi sa budem za neho modliť.“
Izidor vo svojom utrpení jasne vyznal: „Longange ma dal zbičovať bez najmenšej príčiny. Nič som neukradol; nepozeral som sa na ženy; to všetko len preto, že som kresťan a Longange nemôže zniesť „ľudí od pátrov“. Ver mi, je to pravda. Prosím ťa, ak stretneš moju matku, alebo ak uvidíš sudcu, či ak sa náhodou stretneš s pátrami, povedz im, že zomieram preto, lebo som kresťan. Boh vie, že hovorím pravdu.“
Keď sa 15. augusta 1909 kresťania z Busiry zhromaždili u katechétu Antona Lokelu na službu Božieho slova, aby slávili sviatok Nanebovzatia Panny Márie, prišla pre Izidora Bakanju hodina vykúpenia z niekoľkomesačného utrpenia. Prítomní kresťania zrazu uvideli, ako zostupuje z verandy katechétovho domu s ružencom v ruke. Mlčky zišiel po schodoch, urobil ešte pár krokov, potom sa z posledných síl dovliekol naspäť do postele a ticho, pokojne zomrel.
Celý deň a tiež aj nasledujúcu noc duneli bubny. Kresťania i pohania plakali nad mŕtvym Bakanjom, ktorého mali všetci radi. Pochovali ho v Busire na cintoríne.
Keď v roku 1913 v Bokote zriadili misijnú stanicu, preniesli tam Bakanjove pozostatky a vybudovali mu dôstojný hrob.

Svedectvá ľudí , ktorí Bakanju poznali

Po Bakanjovej smrti dali trapistickí misionári podnet, aby sa zhromaždili svedectvá o živote a smrti udatného mladého Afričana a aby sa písomne zaznamenali.
Svedkovia opisovali Izidora ako spravodlivého a dôstojného muža, čestného a verného, dobromyseľného a mierneho spoločníka, ktorý bol hrdý na svoju vieru a ktorý ju ako laický katechéta rád odovzdával tým, ktorí ešte o kresťanstve nič nevedeli. Zmieňovali sa o jeho čistote a predovšetkým oceňovali jeho ducha modlitby.

Kuchár v Ikili: „Izidor neprejavoval ani najmenšiu neúctivosť alebo bezočivosť voči belochom.“

Výpoveď príbuzného v Mbandake: „Bol veľmi vľúdny, nikdy sa nehádal, bol veľmi dobrý kresťan.“

Ďalší: „Na Izidorovi nenachádzam nijakú zlú stránku. Bývali sme spolu. Ja s mojou ženou na jednej a on na druhej strane domu. Nebol ženatý a nikdy som nepočul, že by sa dotkol ženy. Vždy bol ochotný s každým sa rozprávať, nikdy sa nehádal a veľa sa modlil. Obvykle sa prechádzal po ceste, ktorá vedie k Yele, aby bol sám, a modlil sa.“
„Nepočul si, že by Izidor kradol u belochov?“
„Nie, nikdy. Akože, Izidor mal kradnúť? Predsa bol kresťan. V Izidorovi nebolo nič zlé.“

Druhý domáci sluha v Ikili, Iyongo, pri dlhšom rozhovore s jedným misionárom povedal tretieho októbra 1913: „Izidor mi opakovane vravel: Longange ma nemá rád, pretože som kresťan. Reyndersovi Longange (Van Cauter) povedal: Nech ten chalan zmizne. A Izidorovi predhodil: Kazíš našich chlapcov, nevieš pracovať.“
„Teda, Izidor dobre nepracoval, a preto ho Longange dal zbiť?“
„Vôbec nie! Izidor pracoval dobre...“
A porozprával príhodu so škapuliarom.

Predák Bongele, ktorého Van Cauter prinútil, aby vykonal kruté bičovanie, vypovedal piateho októbra 1913:
„Prečo si musel Izidora zbiť?“
„Presne to neviem.“
„Asi preto, že Bakanja kradol?“
„Nie, preto nie. Určite by sme vedeli, keby Izidor kradol. Vtedy by Longange povedal: Zbi ho, lebo kradol. To ale nepovedal.“
„Možno Izidor svoju prácu nerobil správne, alebo belochovi hrubo odpovedal, alebo niečo také?“
„Neviem, ale neverím, že by svoju prácu nerobil poriadne. Viem iba, že Bakanja bol vždy mierny; bol to dobrý človek, lebo bol kresťan. Vtedy tu ešte neboli kresťania a my sme nevedeli, čo to znamená byť kresťanom. Dovtedy nás nevyučoval žiadny katechéta... Jedného dňa... po mňa Longange poslal... Keď som prišiel na verandu, dal mi Longange bič, ukázal na Bakanju a povedal: Tohto zbičuješ. Spýtal som sa ho prečo a on odpovedal: To je moja vec. Nestrpím u seba nikoho, kto drží s pátrami. ...Strhol mu štvorček látky, ktorý nosil na krku, a hodil ho psovi. Ten ho roztrhal...“

Zamestnanec S.A.B., dosadený do Ikili ako nástupca Van Cautera 24. februára 1914 podal v liste správu jednému misionárovi o tom, čo zistil o týraní Bakanju: „Van Cauter... jednému robotníkovi uložil krutý trest bez vážneho dôvodu, ako ma uistil pán Dörpinghaus, iba preto, aby uvoľnil hrádzu svojej pekelnej nenávisti voči katolíckemu náboženstvu, ktoré menovaný Bakanja horlivo šíril medzi robotníkmi, vyučujúc ich základné poznatky, potrebné na prijatie krstu... Pri mojom príchode do Yele mi Van Cauter bez zábran rozprával, ako tvrdo potrestal chlapca Bakanju, ktorý mu nebol po chuti pre šírenie katolíckeho náboženstva, lebo tým škodil povesti a autorite belochov. Ako dôvod pre tento trest uviedol, že ho podozrieva z krádeže vína...
Na druhej strane, podľa poznatkov, ktoré sa mi podarilo získať od černochov, podozrenie z krádeže vína sa nepotvrdilo. Van Cauter chcel, predpokladajúc súdne konanie, nejaký dodatočný dôvod na vykonanie krutého trestu.“

Podobne podával správu o udalosti aj ďalší agent S.A.B., Jakobs: „...Jediný a skutočný dôvod, pre ktorý musel nešťastný Bakanja vytrpieť tie strašné bolesti, bol, že je kresťan a modlí sa v robotníckom tábore, hoci Mr. Van Cauter mu to zakázal...“

Misionár-výskumník páter Hulstaert MSC, ktorý týmto krajom cestoval v rokoch 1926 a 1927 a potom zas medzi rokom 1936 a 1944, podal správu, že ľudia tu s najvyšším obdivom hovoria o Bakanjovej hrdinskej viere a považujú ho za pravého mučeníka. Keď si potom prečítal dokumenty trapistov, našiel tam potvrdenie ústneho rozprávania. Ukázali mu aj miesta, kde sa Izidor ukryl a kde stretol inšpektora Dörpinghausa. Na cintoríne v Bokote mu potom ukázali hrob mučeníka, zakrytý rozdrvenými tehlami.

Proces blahorečenia a jeho význam pre Kongo

Arcibiskup Mbandaky Mgr. Pierre Wijnants, poslal žiadosť na Vatikánsku kongregáciu pre svätorečenie a na základe predložených dokumentov, v júni 1977 kongregácia povolila proces blahorečenia. Na začiatok konania sa muselo čakať až do roku 1977 možno aj preto, že v časoch kolonizácie sa na zločiny prvých rokov nerado spomínalo a nebolo dobre narúšať porozumenie medzi štátom a Cirkvou.
Keď bol čierny biskup Mbandaky – Bikoro, Mgr. Etsou, v r. 1978 na audiencii u pápeža Pavla VI., zdôrazňoval mu Svätý Otec svoj mimoriadny záujem na postupe blahorečenia.
Zvláštnou posilou pre africkú Cirkev v Kongu boli slová pápeža Jána Pavla II. pri jeho návšteve v máji 1980:
„Myslím tu zvlášť na dve osoby, ktorých mená sú známe. Ide o dvoch ľudí, ktorí sú pre nás všetkých žiarivým príkladom kresťanského života a ktorí sa radostne ponúkli ako obeť Bohu.
Hovorím o konžskom katechétovi Bakanjovi Izidorovi, pravom Konžanovi, pravom kresťanovi... Potom ako celý svoj voľný čas venoval náboženskému vzdelávaniu svojich spolupracovníkov, nezdráhal sa Bohu darovať život s odvahou, ktorú čerpal zo svojej viery a z vernej modlitby ruženca...“
Ďalej pápež hovoril o sr. Anuarite Nengapete, rehoľnej sestre z Konga, ktorá odovzdala svoj život ako mučenica panenstva a v roku 1985 bola blahorečená. „V mene Pána vás prosím, buďte na oboch hrdí a predovšetkým nasledujte ich príklad.“
Arcibiskupstvo Mbandaky vydalo v roku 1983 príručku o mučeníkovi Izidorovi Bakanjovi, kde sú zhromaždené materiály o jeho živote a smrti, interview s arcibiskupom Etsou Nzabi Bamungwabim, vyvetlenie o spoločenstve svätých, mučeníctve a praxi svätorečenia, výňatky z historických dokumentov, katechetické zhodnotenia Bakanjovho života a podobne.

Motívy blahorečenia

„Prečo si táto diecéza želá blahorečenie nejakého svojho syna? Vymenujeme tri dôvody:

1. V súčasnosti je prvá kresťanská generácia očividne podozrievaná, že vieru neprijala úplne dobrovoľne, ale preto, aby si zlepšila sociálne postavenie. Izidorova hrdinská smrť zreteľne dokazuje opak. Nachádzame v nej pozoruhodné svedectvo viery, pre ktorú pretrpel najhoršie skúšky.
2. Druhý dôvod je to, že si o svätosti mnohí kresťania myslia, že je niečo mimoriadne, že je vyhradená iba pre kňazov a rehoľné osoby, alebo že na ňu majú nárok iba belosi. Druhý vatikánsky koncil dôrazne opakuje, že nie iba biskupi, kňazi a rehoľníci, ale aj laici sú povolaní ku svätosti a ich okruhom pôsobenia môže byť práca alebo postavenie vo svete; pretože nie sú iba divákmi, ale aj nevyhnutnou a životne dôležitou súčasťou Cirkvi ... Boží služobník Bakanja bol laikom, nie iba povereným katechétom, ale zostal verný svojmu krstnému sľubu napriek prenasledovaniu a nenávisti protikresťanského predstaveného. Navzdory výzve, aby zaprel svoju vieru, nevzdal sa náboženských zvykov, pokojne prijal utrpenie a bol umučený až na smrť. Na smrteľnej posteli svojmu bielemu vrahovi odpustil.
Naša Cirkev v ňom spoznáva pravého svedka, mučeníka nášho Pána a jeho Matky. V ňom nájdu jeho bratia a sestry nasledovaniahodný ideál, aby boli pravými a odvážnymi kresťanmi v čase, ktorý nie je ľahký.
3. Odhliadnuc od tohto významného duchovného motívu, Cirkev dúfa, že Izidorov príhovor jej prinesie všetko dobré, čo Boh sľúbil tým, ktorí zostanú verní až do konca. V budúcnosti bude Bakanja v našej diecéze zastávať úlohu, ktorá patrí blahoslaveným a svätým všetkých storočí.“

Izidorov príklad pre nás

Arcibiskup Mbandaky vyzdvihol v interview, ktoré bolo uverejnené v jednom z „Pastoračných zošitov“, že mladí kresťania Afriky „potrebujú kresťanov, ktorí nemajú strach pred obeťami a nasledujú Kristov príklad; ktorí nemajú strach úplne sa zasadiť za naplnenie Ježišovej ponuky lásky – milovať Boha a ľudí až na smrť.“
Neplatí to vari pre všetkých kresťanov a tiež pre Cirkev Európy?
Mučeníctvo Bakanju ukazuje niečo z tajomstva a moci Zlého, ktorý môže ľudí pobádať k diabolskej nenávisti. Okrem toho vidíme, aký môže mať vplyv na človeka ochromujúca zbabelosť a ľudská bojazlivosť. Môžeme sa pýtať, ako sa Reynders a druhý biely úradník mohli nečinne pozerať na také ukrutné správanie, alebo ako Bongele, Bakanjov kamarát, mohol zo strachu robiť katovho pomocníka.
Popri všetkých nespravodlivostiach, ktoré sú očividné v tomto Izidorovom životopise z vtedajších kolonizačných čias, ukazuje sa tiež, že to takisto boli belosi, ktorí zastupovali právo a spravodlivosť. Mongovia, do kmeňa ktorých Bakanja patrí, majú príslovie: „Bamato baokenda nse“ (to znamená „Ženy išli loviť“). Jeho zmysel je: „Varuj sa pred zovšeobecňovaním!“ Rozhodujúca nie je rasa, trieda, farba pokožky, ale osobné správanie jednotlivca v dobrom ako i v zlom.
Nás v Európe môže jednoduchý robotník Izidor Bakanja opäť naučiť nielen oceniť si modlitbu ruženca, ale aj význam náboženských znakov a pochopiť ich mocnú symbolickú silu. Ak často odsúvame nabok vonkajšie znaky ako bezvýznamné, prehliadneme, že viera sa neodohráva iba na duchovno-intelektuálnej úrovni, ale je potrebná v konkrétnom dennom živote. Aby toto bolo pevnou základnou realitou ľudského života, sám náš Pán koná zreteľne vo sviatostiach, v ktorých je milostivá Božia podpora spojená s hmatateľnými znameniami. Pre Bakanju škapuliar ako „Máriin odev“ bol v jeho prirodzenej nábožnosti a vnímavosti znakom a nezlomným prejavom Božieho dieťaťa, jeho príslušnosti ku Kristovi a Cirkvi, jeho vyjadrením detskej lásky ku Kristovej Matke. Dobrovoľne sa vzdať tohto znamenia alebo modlitby by sa pre neho rovnalo zrieknuť sa Krista alebo Márie.
Pápež Ján Pavol II. nazval Bakanju, (ktorý čerpal silu k vyznaniu „z vernej modlitby ruženca“) „žiarivým príkladom“ kresťanského života „pre nás všetkých“.

Mladý africký kresťan sa v roku 1909 ukázal ako verný ctiteľ Najsvätejšej Panny Márie a odvážny Kristov mučeník
Tento novokresťan Izidor Bakanja, ktorý prijal svätý krst v roku 1906 – (vtedy mal okolo 18 rokov) – znášal potupu a surové trýznenie od bieleho zamestnanca plantáže jednej obchodnej spoločnosti pre svoju kresťanskú vieru, ktorú verejne preukazoval nosením mariánskeho škapuliara a modlitbou ruženca. Následkom neľudského konania Bakanja zomrel 15. augusta 1909.

„Izidor Bakanja bol pravý Konžan, pravý kresťan. Neváhal obetovať svoj život pre Boha. Odvahu na to čerpal zo svojej viery a z každodennej modlitby ruženca“ takto si pápež Ján Pavol II. uctil blahoslaveného Afričana v máji 1980 v Kisangani/Kongo.

Manuskript páter Alois Linder MSC, Salzburg, Rakúsko

Z nemčiny preložila Marta Zboranová, laička Rodiny pátra Chevaliera MSC, Bratislava, 2009

Jazyková úprava Mariana Paulinyová, Bratislava, 2009

Zostavovateľ: páter Frank Vandegehuchte MSC, Bratislava, pri príležitosti 100. výročia smrti a narodenia pre nebo 15. 8. 1909 – 2009