Dôležité etapy v živote otca Emiliana Tardifa, MSC

Narodil sa 6. júna 1928 a ten istý deň bol pokrstený v Saint-Zacharie v Kanade.

Sviatosť birmovania prijal 17. júna 1935 v Saint-Zacharie.

Po ukončení základnej školy pokračoval v stredoškolskom štúdiu v malom seminári Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (MSC) v meste Beauport v provincii Québec (1941-1948). Seminár nazývali „Malým dielom (lásky)“.

8. septembra 1948 nastúpil mladý Emiliano Tardif noviciát v Sainte- Clothilde v provincii Québec, kde 8. septembra 1949 zložil sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti. V rokoch 1949 – 1952 študoval filozofiu vo Watertown v štáte New York a od roku 1952 do roku 1956 teológiu v Québecu, pričom býval na ulici sv. Uršule 71.

Kňazskú vysviacku prijal 24. júna 1955 v Rapide Danseur v oblasti Abitibi, kam sa vysťahovala jeho rodina. Za kňaza ho vysvätil Mons. Desmarais, biskup z Amos.

17. septembra 1956 prišiel do Santiaga de los Caballeros v Dominikánskej republiky, kam ho ako misionára vyslali jeho nadriadení z Kanady.

Od 1. októbra do 12. decembra 1956 vykonával svoju prvú službu ako vikár farnosti v Nagua.

12. októbra 1956 bol otvorený seminár Misionárov Najsv. Srdca v San José de las Matas a otca Emiliana poslali tam. V seminári zotrval až do apríla 1963, pričom vykonával funkciu profesora a vydavateľa časopisu Amigo del Hogar (Priateľ domova). Prispieval tak k formácii mladých ľudí, ktorí sú dnes kňazmi misijnej spoločnosti MSC a dobrými odborníkmi.

Otec Emiliano bol vydavateľom časopisu Amigo del Hogar od júna 1959 až do roku 1970. Zvýšil náklad z 8 000 na 26 000 výtlačkov. Novinár Juan Bolívar Díaz pracoval spolu s ním.

 V máji 1963 premiestnil malú tlačiareň Amigo del Hogar, s ktorou začínal v San José de las Matas spolu s bratom Georgeom Teasdale, do farnosti Altagracia v Santiagu, kde bol až do augusta 1968 vikárom. V roku 1965 tu organizoval „Ružencovú výpravu v rodinách“, ktorej autorom je otec Peyton. 21. marca zvolal veľké zhromaždenie k Pamätníku pokoja v Santiagu.


V auguste 1968 sa ako predstavený kongregácie presídlil aj s tlačiarňou Amigo del Hogar do štvrte Los Prados v Santo Domingo.

Otec Emiliano bol provinciálom kongregácie od 13. mája 1966 až do 30. júna 1973. Podporoval výstavbu centra pre povolania rehoľnej spoločnosti MSC v Licey, ústredného domu v Los Prados a evanjelizačného centra v Nagua.

Od decembra 1971 do apríla 1972 žil v Santiagu ako vikár farnosti Los Jardines a Altagracia. Vo svojej pastoračnej práci vždy spolupracoval so zástupcami pre pastoráciu rodín, a to najmä s hnutím kresťanských rodín.

V apríli 1972 sa vrátil do Los Prados. 6. júla 1973 sa počas stretnutia kresťanského hnutia rodín cítil veľmi zle a preto ho previezli do zdravotného strediska UCE (Univerzitná nemocnica). Ochorel na pľúcnu tuberkulόzu. Odtiaľ odišiel 29. augusta 1973 do nemocnice v Québecu.

Od 29. augusta 1973 do 8. júla 1974 žil v dome Misionárov Najsv. Srdca na ulici sv. Uršule v Québecu. Práve tu býval aj počas štúdií teológie.

8. júla 1974 sa po roku choroby, rekonvalescencie, uzdravenia a odpočinku v rodnej krajine vracia do Dominikánskej republiky. Od tohto dátumu otec Emiliano spája službu vo farnosti s kázaním doma i v zahraničí. Od júla 1974 do mája 1978 býva vo farnosti Altagracia v Nagua a najskôr tu pôsobí ako vikár, potom ako farár.

Od 28. mája 1978 do 18. apríla 1981 je farárom v Sánchez v provincii Samaná.

Od 18. apríla 1981 do 8. novembra toho istého roku vedie farnosť Pimentel.

Od 8. novembra 1981 do 7. januára 1984 je vikárom farnosti Saint- Paul v La Romana. Čím ďalej tým viac ho nadriadení uvoľňujú pre kázanie doma a v zahraničí. 28. novembra 1982 vzniká Komunita služobníkov živého Krista (SCV).

Od 7. januára 1984 do 7. júna 1985 je vikárom v San José de las Matas.

Zo San José de las Matas prichádza do Los Prados, aby sa naplno venoval evanjelizácii celého sveta a Komunite služobníkov živého Krista. V tom čase začína žiť v nedávno založenom Dome Zvestovania Panny Márie.

6. júna 1999 oslávil otec Emiliano 71 rokov. V Dome Zvestovania Panny Márie sa konala veľkolepá slávnosť. Služobníci živého Krista sprevádzali otca provinciála a otca Jorgeho Brava na dopoludňajšiu eucharistickú slávnosť.
Otec Emiliano slávnosti predsedal, pričom mal ako mladý chlapec na hlave svoj malý klobúk z modrého kartónu. „Myslím, že čoskoro zomriem, lebo ešte nikdy som nemal narodeninovú oslavu tak krásnu“, povedal v istej chvíli.

Poobede odletel do Argentíny a o 15.30 h. popoludní nasledujúceho dňa prišiel do San Antonio de Arredondo (7. 6.).

Sotva hodinu po jeho príchode sa začali duchovné cvičenia pre viac ako 200 kňazov. Potom slávil otec Emiliano Eucharistiu a zúčastnil sa večere. Unavený po namáhavej ceste sa utiahol do svojej izby, aby si oddýchol.

Nasledujúci deň (8. 6.) boli o 8,00 hod. raňajky a o 8,15 hod. modlitba chvál. 9,15 hod. sa mala konať prvá prednáška, ale otec Emiliano sa neobjavil. Vtedy diakon Evaristo Guzmán viackrát zaklopal na dvere jeho izby, nakoniec ich otvoril a uvidel otca Emiliána vystretého na posteli. Bol mŕtvy.

Mŕtve telo previezli do Dominikánskej republiky v piatok 11. júna. Prezident republiky vyhlásil v tento deň štátny smútok.

V piatok a v sobotu prichádzali k jeho rakve tisícky ľudí, najprv do farnosti Los Prados, potom do Domu Zvestovania Panny Márie a nakoniec do gymnázia Collège Loyola.

V nedeľu 13. júna od skorého rána sprevádzala dlhá kolóna áut pohrebný voz až do Santiaga de los Caballeros.

Prvá zastávka bola vo farnosti Notre-Dame de la Altagracia, kam prišiel v septembri 1956.

Potom ho množstvo ľudí sprevádzalo k štadiónu Cibao, kde sa v prítomnosti mnohých biskupov, kňazov, rehoľníkov a dojatých veriacich slávila Eucharistia.

Nakoniec bolo telo otca Emiliana za účasti množstva smútiacich ľudí pochované v krypte Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho na cintoríne Ingenio, ktorý sa odvtedy nazýva „Kristus je živý“.

Tam sú uložené pozostatky otca Emiliana, ktorý odpočíva vo veľmi dobrej spoločnosti, obklopený zosnulými členmi svojho rehoľného spoločenstva Misionárov Najsv. Srdca Ježišovho.

Na žiadosť arcibiskupa zo Santo Domingo, kardinála Lopez Rodriguez a so súhlasom arcibiskupa zo Santiago Mgr. Ramóna de la Rosa boli pozostatky otca Emiliana 9. júna 2007 prevezené do evanjelizačnej školy Jána Pavla II v hlavnom meste Dominikánskej republiky.

S konečnou platnosťou budú uložené do krypty kostola zasväteného Vzkriesenému Kristovi. Odteraz budeme chodiť tam. Nie preto, aby sme volali „na slávu“ otcovi Emilianovi, ktorý by sa za to od hanby červenal, ale aby sme opakovali zvolanie Márie Magdalény v „prvý deň v týždni, na svitaní“. To zvolanie, podľa ktorého otec Emiliano žil: „Pán je živý“.


„Nech je všade milované Najsvätejšie Srdce Ježišovo! Od tohto času až naveky“. (heslo pátra zakladateľa Jula Chevaliera, MSC a MSC)

Páter Darío Taveras, MSC
6. júna 2007

Dodatok

V rokoch:
1984 - Otec Emiliano Tardif vydal spolu s José H. Prado Floresom prvú knihu “Ježiš žije”. Vo Vydavateľstve LÚČ uzrela svetlo sveta v roku 1992. Na celom svete je bescelerom (152 strán). Po maďarsky znie titul “Jézus él!” a v roku 2007 vyšla kniha vo Vydavateľstve Marana Tha aj pre veriacich na Slovensku. Pepe Prado je mexický laik a založil s p. Emilianom Tardifom školy evanjelizácie.

1989 - Znova spolu s José Prado Floresom vydali knihu “Ježiš je Mesiáš”, ktorú vytlačili vo Vydavateľstve Jas v roku 1994.

1993 - Publikoval knižku “Charizma uzdravovania”. Vydavateľstvo LÚČ knihu zaradilo do edičného plánu a realizovalo v roku 1996.
Aj Vydavateľstvo Marana Tha vydalo knihu v roku 2001. (Od iného spolubrata, pátra Jána G. Bovenmarsa, MSC z Holandska vydalo Vydavateľstvo Marana Tha v roku 2000 po maďarsky knihu s našou spiritualitou pre širokú verejnosť s názvom “Spiritualita Srdca Ježišovho z biblického pohľadu”.)

1998 - Ďaľšiu knihu o službe uzdravovania vydalo Vydavateľstvo LÚČ pod názvom “A dal im moc uzdravovať...” už v roku 1999 (160 strán).

1999 - Posledná kniha vyšla vo Vydavateľstve LÚČ v tom istom roku pod názvom “V ohni lásky Ducha Svätého”.

2008 – Vydavateľstvo LÚČ realizovalo aj tlač knihy ďalšieho spolubrata Klausa Demmera, MSC z Nemecka a emeritného profesora morálnej teológie na Pápežskej Gregorianskej Univerzite v Ríme s titulom “Požiadavka z večnosti - Myšlienky o kňazskom celibáte”.

1994 - Bývalý generálny predstavený biskup Eugen James Cuskelly, MSC napísal po česky knihu “Současná spiritualita - Duchovní život z hlediska moderní psychologie” a vydal prostredníctvom Karmelitánskeho nakladateľstva Kostelní Vydří.

Oveľa viac informácií o duchovnosti Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, o duchovnom odkaze nášho zakladateľa pátra Julesa Chevaliera, MSC, pátra Emiliana Tardifa, MSC, o úcte k Našej milej Matke Najsv. Srdca Ježišovho a o spolupráci s Laikmi Rodiny Chevaliera nájdete na www.misacor.org, www.misacordom.org a www.laymsc.org.

8. júna 2009 si pripomenieme 10. výročie smrti pátra Emiliana Tardifa, MSC, veľkého charizmatického kazateľa a misionára.

17. 2. 2009

Páter Frank Vandegehuchte, MSC