„Veľa sa učím od chorých“

 Po zvrhnutí socializmu sa bývalý región strednej a východnej Európy stal zaujímavý nielen pre príliv peňažného kapitálu, ale aj na zhromažďovanie a upevňovanie duchovného pokladu. Na Slovensku sa postupne obnovili pôvodné reholy. Zakorenili sa však aj nové, ktoré čerpajú z prameňa nachádzajúceho sa v západnej Európe a ponúkli pomocnú ruku tunajšej cirkvi zdeptanej socialistickou diktatúrou.

Ešte začiatkom deväťdesiatych rokov prišiel na Slovensko z Belgicka páter Frank Vandegehuchte, ktorý tu začal svoju činnosť ako člen kongregácie Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho (MSC). Dnes ho tu viaže aj práca. Už štvrtý rok pôsobí ako nemocničný duchovný v bratislavskej  nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Zároveň je rektorom Kostola Svätého kríža pri nemocnici, kde sú uložené pozostatky blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej. Páter Frank hovorí veľmi pekne po slovensky.

Kongregáciu Misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho založil roku 1854 Jules Chevalier, francúzsky kňaz. Na začiatku jej členovia vykonávali služby v okolitých krajinách, vtedy to považovali za nutné, aby moderná západná spoločnosť aj vo všedných dňoch prijala s láskou Najsvätejšie Srdce Ježišovo.

Zakladateľ tejto kongregácie Július Chevalier zomrel 21. októbra roku 1907, teda zakrátko bude práve 100 rokov od jeho úmrtia. Pri príležitosti tohto výročia pripravujú misijní otcovia spomienku na ich zakladateľa. Nebude to ináč ani v Kostole Svätého kríža, kde pri svätej omši obetuje sa Najsvätejšie Srdce Ježišovo za všetkých chorých, za pracovníkov nemocnice, za rodiny putujúcou soškou a aj za prítomných veriacich.

Viac ako 150 ročná kongregácia sa podľa tradície viaže na sošku zobrazujúcu Našu milú Matku Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Tieto sošky, vysoké asi 30 cm, si odovzdávajú navzájom rodiny, ktoré sú spojené s touto kongregáciou. Na Slovensku je 9 takých putujúcich sošiek.  Osem z nich je v niektorých farnostiach (po 1 soške) a deviata je v Nitre v detskom sanatóriu.

Liturgické úkony nadväzujú na tradíciu. Kresťanské spoločenstvo má poslanie šíriť a prehlbovať lásku v rodinách.

 Redaktor maďarského katolíckeho týždenníka Remény - Nádej, po oboznámení sa s históriou vzniku misijnej kongregácie, položil pátrovi Frankovi niekoľko otázok:

 Otec Frank, porozprávajte nám, ako ste sa vydali na cestu kňazstva a prečo ste si vybrali rehoľný život?

 Je to dlhý príbeh. Začal by som tým, že už ako 17 ročný som sa zúčastnil jedného školského duchovného cvičenia, ktoré usporiadali Misionári Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Ako 18 ročný som sa dostal do kritického duchovného stavu. Vtedy, a aj predtým, som pracoval s mládežou. Riešili sme situácie  sociálneho charakteru. Organizovali sme kultúrne stretnutia. Z mojich pochybností mi pomohla skupina katolíkov, ktorých semináre na mňa veľmi zapôsobili.  V jednom okamihu som uveril a to spôsobilo zlom v mojom živote. Zrazu som bol schopný srdcom prijať skutočnosť, že Kristus je v Oltárnej sviatosti. Pokračoval som v štúdiu sociálnej práce, ošetroval som chorých, opatroval som starých a pôsobil som ako vychovávateľom v internáte u saleziánov .

Medzitým som v Taizé stretol pátra tých duchovných cvičení od ktorého som dostal informácie a kontakt na súčasnú moju kongregáciu. To tiež na mňa silne zapôsobilo.

V 25. roku života dozrelo vo mne rozhodnutie slúžiť širšej spoločnosti. V Paray – le – Monial vo Francúzsku som sa zoznámil so spoločnosťami rehoľného života.

Po rokoch som končil teologické štúdium. V oblasti praktických úloh som spolupracoval s hnutím Jeana Vaniera, v ktorom žijú spoločne v „Arche“ postihnutí spolu so „zdravými“. Veľa som sa od nich naučil, najmä pokore, jednoduchosti a prirodzenosti.

V súčasnosti žijem v Bratislave sám bez spolubratov. Spolu s laikmi vediem hnutie Misijných laikov Rodiny pátra Chevaliera v hlavnom meste. Spolu s nimi každoročne pripravujem vydanie vreckového misijného kalendára s názvom „pre teba“.

Okrem tejto činnosti dlhé hodiny trávim s chorými v nemocnici. Veľa sa za nich modlím, najmä ruženec Božieho milosrdenstva, o účinkoch ktorého sa denne presviedčam.

 Čo Vás priviedlo na Slovensko a ako sa u nás usadili otcovia misionári z Vašej kongregácie?

 Rakúsky provinciál s kapitulou hneď po prevrate vo východnom bloku rozhodli, že rozširujú  misie aj do strednej Európy, že po „komunizme“ bude čo naprávať a nanovo budovať v duchovnej oblasti. Naša kongregácia sa najprv usadila v Nitre, pretože sme boli v kontakte s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom. Najprv sem prišiel rakúsky páter, misionár, aby pripravil územie (on medzičasom umrel). Jemu musíme ďakovať, že v obci Jarok pri Nitre sme našli domov, kde sa mohli viacerí členovia našej kongregácie usadiť.

Prišiel som na Slovensko roku 1994. Slovenský jazyk som sa učil predtým v Salzburgu. Prišiel som na Slovensko súčasne s americkým a nemeckým (bavorským) pátrom a bratom. Žijem na Slovensku už teda 13 rokov.

Vďaka kardinálovi Korcovi a biskupovi Rábekovi sme začali pracovať ako kapláni v Nitre na sídlisku Klokočina. V Lukovom Dvore sme postupne vybudovali duchovné centrum, kde sa vykonávajú duchovné cvičenia, duchovné obnovy pre rodiny a pravidelné programy pre závislých. Nazvali sme ho Dom Srdca Ježišovho, ktorý sa využíva takmer 10 rokov v roku 2008. V tejto súvislosti musím spomenúť i otca Antona Egginga, bývalým predstaveným, ktorý v súčasnosti vykonáva farskú službu neďaleko Veszpremu pri Balatone v Maďarsku. Predtým vykonával pastoráciu maďarských veriacich v Nitre. Pôsobil tiež v rómskej mládežníckej komunite Kráľovnej pokoja v Radošine .

Druhý dom bol vybudovaný pre študentov zo Slovenska a Poľska.

 Akú činnosť ste vykonávali pred prácou duchovného v nemocnici?

 Päť rokov trvalo, kým sme jazyk ovládali tak, že sme dokázali komunikovať s ľuďmi na Slovensku. Ako kaplán som najprv začal slúžiť sv. omše po slovensky, po 3 mesiacoch som už dokázal spovedať deti. Sám som pochovával, aj krstil. Sobášil som aj niekoľko nemecko-slovenských snúbencov. Ako kaplán som pôsobil 8 rokov.

Prelom v komunikácii nastal, keď sme boli pozvaní v adventnom období  podielať sa poskytnutí prístrešia pre Svätú rodinu (Ježiša, Máriu a Jozefa). Potom sme začali organizovať stretnutia s veriacimi laikmi, každý štvrtok pred prvým piatkom sme sa stretávali a tak sme sa duchovne spájali s otcom Chevalierom a jeho duchovnosťou.

Do katolíckej tlače sme písali príspevky a americký spolubrat usporiadal ľudové misie menom „Uzdravujúca cesta života“. Preložili sme do slovenčiny veľa textov a po otvorení duchovného centra sme začali usporadúvať semináre. Venovali sme sa témam, ktoré by mali pomôcť naučiť sa odpúšťať, prípadne očakávať uzdravenie.

V súčasnosti máme za sebou takmer desaťročné veľkolepé dielo „Víkendov nádeje – triezvy život“. Svedkom toho a taktiež spolupracovníkom na tejto činnosti  je i Ing. Ján Blisca, ktorý sám prežil peklo alkoholizmu a podarilo sa mu, aj vďaka nášmu vedeniu, túto škodlivú závislosť premôcť. Od roku 1998 sme uskutočnili 24 stretnutí zameraných na zbavenie sa závislosti. Duchovné vedenie som účastníkom poskytoval ja a páter Kapusňák. Stretnutia sa konali nielen so závislými, ale aj s členmi ich rodín, ktorí pritom taktiež veľmi trpia.

Po určitom čase som sa rozhodol zamerať sa najmä na prácu v nemocnici, lebo práve tu pri ťažko chorých sa ukazuje, že potrebujú cítiť blízkosť Boha. V Kostole Svätého kríža v Podunajských Biskupiciach, kde sú uložené relikvie blahoslavenej sestry Zdenky Schelingovej, slúžim sväté omše a starám sa aj o potreby návštevníkov. V tomto kostole sa koná každý mesiac, vždy 30., púť k blahoslavenej sestre Zdenke, spojená so svätou omšou, pričom je snaha zabezpečiť na tieto púte vždy iného celebranta - kazateľa.

Považujem za dôležité zdôrazniť a vyzvať Slovákov, aby si uctievali svojich mučeníkov. Som hrdý na to, že objavujem stále ďalších, aj maďarských blahoslavených a svätých. Ich mená a krátke životopisy sa snažíme priblížiť vo vreckovom misijnom kalendári „pre teba“.

 Prešli ste už viaceré krajiny. V čom vidíte najväčšie rozdiely v spoločenstvách katolíkov v západnej a strednej Európe?

 Ako to ja vidím, v západoeurópskych krajinách sú ľudia solidárnejší, pokiaľ ide o hmotnú podporu misií a charity. Asi je to i tým, že títo ľudia disponujú väčším množstvom peňazí. Alebo je to zrejme aj istá kompenzácia toho, že nemajú čas a takzvaný zabúdajú na Boha.

V srdci Európy ľudia ešte žijú vo viere a modlia sa, mnohí si stále ctia tradíciu. Cítim, že v tom je ohromná sila. Preto veľmi želám aj západnej polovici Európy, aby opätovne našla tento mohutný poklad, aby sa vrátila k sviatosti zmierenia, pretože modlitba a uzmierenie kráčajú spolu.

V ostatnom čase cítiť, že už aj na Slovensku a v okolitých krajinách sa šíri liberalizmus a konzumizmus. Aj tu cítiť potrebu, aby sa ľudia vrátili do spovedníc. Na umocnenie toho by bolo potrebné, aby ľudia prispievali aj materiálne na rôzne charitatívne a misijné ciele.  Problém spolupráce s misiami je trvalý. Slovensko aj Maďarsko, napriek rôznym ťažkostiam, dali svetu významných misionárov, čo by malo byť výzvou.  

Povedali by ste niečo o vašej práci s chorými? Obohacuje vás niečím?

 Práca v nemocnici je pre mňa požehnaním. Nachádzam v nej veľa radosti. Viacerí sa ma pýtajú, prečo sa tak modlím ruženec Božieho milosrdenstva? Na to môžem iba odpovedať, že som to skúsil a viem, akú to má silu. Svätá sestra Faustína Kowalská o tom vydáva svedectvo a sprostredkováva nám Krista.

Veľmi ma teší, že som našiel takých, ktorí sa dobrovoľne pridali k nám a obetujú sa modliť tento ruženec za chorých. Vidím, že chorí potrebujú blízkosť Boha a dostáva sa im toho aj vtedy, keď len počúvajú sväté omše v médiách, prípadne čítajú duchovnú literatúru. Mnohí žiaľ nevedia, že majú možnosť a aj právo žiadať si návštevu duchovného a požiadať o prijatie sviatostí (zmierenia, Eucharistie i pomazania chorých). To platí nielen vo farnostiach, ale aj v našej nemocnici. Dôležité je upozorniť ich aj na to, že za určitých podmienok môžu títo chorí pripútaní na lôžko získať úplné odpustky.

Najťažšie snáď je spolucítiť s chorým, ktorý umiera. Musím byť veľmi opatrný a jemnocitný, ak sa chcem dozvedieť, kedy naposledy prijal takýto človek sviatosť Eucharistie. Mnohí sa veru priznajú, že veľa  desaťročí žili bez svätého prijímania. Nie je hanba si to priznať. Horšie je, keď je takýto človek uzavretý a nechce sa zmieriť s Bohom, naším Stvoriteľom ani na smrteľnej posteli.

Stáva sa, že sa chorý nechce pozrieť do očí nevyhnutnosti smrti a rodinní príslušníci sa tiež utiekajú k sebaklamu, lebo by chceli, aby ich blízki žili naveky. Keď je ale odchod do večnosti blízkou realitou, treba si pred smrťou urobiť poriadok aj vo svojej duši.

Starší ľudia majú právo a mali by pociťovať aj potrebu čítať duchovnú literatúru. Umožnilo by im to zamyslieť sa na sklonku života nad svojím doterajším životom a hľadať a aj nájsť vnútorný pokoj pred odchodom do večnosti. Preto sa zlým okom pozerám na skutočnosť, že mnohí ľudia v nemocnici, aj ťažko chorí, čítajú bulvárne časopisy, ktoré ich môžu skôr rozrušiť ako upokojiť a nič nové im pre ich súčasný život nedajú. V iných prípadoch zasa vidím, že Pán veľmi dobre pripraví cestu umierajúcemu. Cítia a mnohí aj vidia, že stoja na hranici dvoch svetov. Agónia je milosrdná...

V nemocnici najradšej navštevujem ťažko chorých, ale u všetkých sa zastavím aspoň na krátky rozhovor. Nerozlišujem v svojom konaní, či ide o katolíka, či evanjelika, alebo reformovaného kresťana, rovnako sa im snažím poskytnúť útechu a som s nimi v duchovnom spojení. Navrhnem im, ak vidím potrebu, aby si žiadali svojho pastora a mohli pristúpiť k Pánovej večeri.

Nakoniec musím zopakovať, že i ja sa veľa učím. Prostredníctvom chorých objavujem svoje vlastné slabosti.

 Aj Vám, páter Frank, vďaka za spoluprácu v Božej vinici!         

Redaktor Péter Mészáros